Véronique'z blog: Cesty do neznáma

Už je prvý november a vonku je príjemných osemnásť stupňov. Sledujem veľké nákladné lode aj drobné plachetničky, ktoré sa plavia po mori. Do tváre mi naráža príjemný vánok naplnený vôňou soli a rybaciny. Môže to znieť akokoľvek nereálne, ale takto vyzeral môj uplynulý mesiac. A ešte ďalšie tri mesiace sa budú niesť v podobnom duchu.

Pýtaš sa, kde vlastne som? Nuž, tento krásny pohľad mám v slovinskom Koperi. Ocitla som sa tu vďaka projektu Erasmus+ a celý jeden semester preštudujem tu. Už v prvom ročníku vysokej školy som vedela, že si chcem skúsiť život v zahraničí. Študentom sa ponúka veľa možností, ako odísť na určité obdobie mimo svojej domovskej krajiny. A Erasmus+ je jednou z nich.

Všetky tie vybavovačky okolo toho boli celkom „sranda“. Vypĺňanie formulárov, čakanie odpovedí, nekonečné hľadanie ubytovania (potvrdilo sa mi len týždeň pred mojim odchodom zo Slovenska), a tak ďalej. Miestami som z toho bola zúfalá, dokonca som si párkrát aj poplakala. Keď sa ma ľudia pýtali, či sa teším, nevedela som úprimne odpovedať. Bála som sa bývania v cudzom meste, kde nikoho nepoznám. Bála som sa školy a skúšok, ktoré ma čakajú v januári/februári. Bála som sa neistoty, v ktorej sa ocitnem. Na druhej strane som bola v kútiku duše presvedčená, že tá skúsenosť bude stáť za to.

Ubehol celý mesiac, odkedy tu bývam a cítim sa šťastne. Moja prenajatá garzónka nemôže byť lepšia – bývam 10 minút peši od centra, kedykoľvek môžem výjsť von na terasu, aby som sa pokochala výhľadom na more. Ľudia, ktorých tu stretávam sú priateľskí a otvorení. Precvičujem si angličtinu a učím sa nový jazyk – po slovinsky už rozumiem väčšinu viet, čoskoro snáď začnem aj rozprávať. Pravidelne navštevujem nové miesta a mestá, objavujem krásy tejto krajiny.

Páči sa mi zažívať nové dobrodružstvá, tešiť sa z maličkostí ako malé dieťa, snívať a opúšťať svoju zónu komfortu. Žiaľ, najmä tá komfortná zóna býva tvrdým orieškom. Povedz, načo budem spoznávať nových ľudí, keď mi stačia kamaráti, ktorých už mám? Načo pôjdem v zime do kina, keď si môžem pozrieť film doma, v pyžame a papučkách? Prečo by som mala odcestovať na štyri mesiace do cudziny, keď tu mám všetko, čo potrebujem na život?

Som človek, ktorý si trošku dlhšie zvyká na nové prostredie a neznámych ľudí. Chýba mi rodina, priateľ, najbližší kamaráti. Obávam sa, čo sa bude diať v škole po návrate na Slovensko, keďže ma čaká bakalárska práca. Sú to postačujúce dôvody, pre ktoré som mohla ostať v Bratislave. Lenže ak by som ostala, neskamarátila by som sa s ľuďmi z Poľska, Česka, Slovinska, Fínska... Nezažila by som korčuľovanie sa popri mori. Kalamáre by som jedla najbližšie až ďalšie leto. Tak skoro by som nezavítala do Ljubljany, Vintgaru, Piran(-u/-e; ktovie, ako to skloňovať), Trieste a iných pekných miest. Nechodila by som denne po schodoch na šieste poschodie. A teraz by som už nosila zimný kabát a čižmy.

Jednoducho, verím tomu, že odvaha vykročiť zo svojej vyhriatej, zaužívanej bubliny pohodlia a urobiť niečo netradičné (niekedy dokonca nepríjemné na prvý pohľad) sa vypláca dvojnásobne. Mne osobne to prináša vyššie sebavedomie, príjemný pocit, zážitok, skúsenosť.

Ak ešte nemáš vo zvyku konať mimo svojej zóny komfortu, určite to vyskúšaj, je to skvelý tréning osobnosti. Nie je potrebné odchádzať na niekoľko mesiacov z krajiny. Na začiatok stačí napríklad vykonať dlho odkladaný telefonát (neobľubujem volať s neznámymi ľuďmi), alebo ísť si ráno zabehať (rada si pospím dlhšie). Možnosti sú všade, len ich treba zbadať a využívať.

Posielam srdečný pozdrav z Koperu a fotografie z Ljubljanského výletu.

Príjemný večer!

Véronique’z