Módny pôst

Dnes už beží štyridsiaty deň, odkedy som sa vzdala prevažnej väčšiny svojho šatníka a obmieňam z neho len vybraných šesť kusov. Nikto ma k tomuto kroku nenútil, robím to z vlastného presvedčenia. A nie, nezbláznila som sa, haha.

Britská organizácia Labour Behind the Label vyhlásila na obdobie 1. marca až 24. apríla kampaň Six Items Challenge. Ide o peňažnú zbierku, ktorej výťažok poputuje na podporu ľudských práv výrobcov oblečenia (tých ľudí, ktorí napríklad strihajú látky a zošívajú ich dohromady aj v tejto chvíli). Síce som sa zapojila o niekoľko dní neskôr (presnejšie v pondelok, 6. marca), nič to nemení na tom, že počas šiestich týždňov mám k dispozícii len zlomok šatníka.

Čo v skutočnosti znamená šesť vecí? V mojom prípade to sú jedny nohavice, dlhá sukňa, čierne šaty, denimová košeľa, pletený svetrík a tielko (a ešte jeden jarný kabát na chladnejšie dni). Každý poskladaný outfit bude (ak ešte nie je) zverejnený na mojom Instagram profile. Keď si prezrieš fotografie, pravdepodobne budeš mať dojem, že tá Veronika nosí viac ako len šesť vecí. Máš čiastočne pravdu, používam veľa topánok, kabeliek, šatiek a šálov, šperkov, pančušiek... Tieto elementy, na moje šťastie, nie sú pravidlami výzvy obmedzené. A ja som sa ich rozhodla využiť práve na to, aby ma napríklad kombinácia košele a nohavíc neunudila už po týždni nosenia. Niektorí si vedia vyskladať zo svojich vecí desiatky kombinácií. Iní si ich dokážu šikovne upraviť a prispôsobiť svojmu štýlu. Ja som sa vybrala cestou hrania sa s doplnkami a detailami.

Rada by som ti ukázala, že aj menej vecí môže stačiť na vytvorenie zaujímavého a vždy iného vzhľadu. Zo začiatku som bola na pochybách, či je možné žiť s takým malým množstvom oblečenia. Aj to je jeden z dôvodov, prečo ma lákalo prijať túto výzvu. Napočudovanie, je to oveľa jednoduchšie, ako sa môže zdať, svedčí o tom môj štyridsiaty deň (a mnohé ukončené výzvy ostatných zapojených ľudí). Dokonca som v takomto minimalizme našla aj niekoľko výhod:

1. Ráno nemusím rozmýšľať polhodinu pred skriňou, ktorú sukňu a s akým tričkom si dnes oblečiem.

2. Začala som častejšie nosiť niektoré kabelky, tenisky a najmä zvolenú béžovú maxi sukňu – pred marcom tohto roku som ich v priebehu celého roka využila maximálne dvakrát.

3. Naučila som sa hrať sa s oblečením – napríklad maxi sukňa už nie je iba maxi sukňou, ale aj šatami alebo sukňou strednej dĺžky.

4. Nenakupujem oblečenie, lebo viem, že ho nepotrebujem. A keď ho budem potrebovať, dám si pozor na zloženie a krajinu výroby (preferujem Európu, keďže tu je vyššia pravdepodobnosť, že výrobcovi boli zabezpečené vhodné podmienky na prácu).

Podobný projekt má aj zopár nevýhod. Ako prvú nevýhodu vnímam potrebu častejšieho prania. Tou druhou je jar a jej nestabilné teploty – snažila som sa vybrať si oblečenie tak, aby som ho vedela využiť aj v teplé, aj v studené dni. No napriek tomu by som občas prijala teplejší kabát alebo sveter navyše.

Avšak, keď to mám zhrnúť, poviem len: „Určite choď do toho!“ Podobnú výzvu odporúčam každému, aby si ju vyskúšal. Nemusí to trvať presne šesť týždňov, pokojne to môže byť menej alebo aj viac. Nezáleží veľmi na čase trvania, skôr je dôležité pochopiť zmysel takéhoto „obmedzovania sa“. Zistiť, čo naozaj nosíš s radosťou, a čo ti len zapadá prachom. Uvážiť svoje investície do nových kúskov („Je kúpa naozaj potrebná?“, „Kde to bolo vyrobené?“). Nechať priestor kreativite sa vyblázniť. A v neposlednom rade, porozumieť ľuďom, ktorí sa nadrú za pár centov.

Vieš si predstaviť, že by si sa podujal(a) na niečo podobné? Prípadne, ak máš podobný projekt za sebou, čo ti priniesol do života? Rada si prečítam tvoj komentár nižšie.

Veľa zdaru!

Véronique’z

tielko :: H&M

sukňa:: z Čiernej Hory

kabelka :: Deichmann

topánky :: Deichmann

photo by Pavel Zajcev

Deň prvý

Už je to takmer celý rok, odkedy som videla po prvý raz dokumentárny film The True Cost. Viac som o ňom písala aj v článku I Want It All (mimochodom, názov je inšpirovaný pesničkou z toho filmu), ale chcem ho opäť spomenúť aj v tomto texte. Dôvod je jednoduchý. Bolo v ňom krásne vysvetlené pozadie a história nášho oblečenia, ktoré si nakupujeme vo veľkých obchodných reťazcoch. Základným článkom odevného priemyslu sú tí ľudia, ktorí oblečenie vyrábajú, teda zbierajú bavlnu, farbia ju, strihajú látku, šijú... Dalo by sa povedať, že bez týchto ľudí by známe značky ani nemohli existovať. Napriek peniazom, ktoré sa okolo módy točia, tak práve títo výrobcovia žijú na pokraji chudoby. Vieš si predstaviť, že pracuješ od rána do večera za pár drobných, a navyše tvoje pracovné podmienky nespĺňajú základne bezpečnostné parametre? Mne osobne sa to predstavuje veľmi ťažko. Žijem v Európe, kde hocijaké porušovanie ľudských práv môžem priviesť až na súd, bez väčších obáv o svoj životný štandard. V krajinách tretieho sveta o tom, podľa mňa, ani len nepočuli.

Netvrdím, že európske (či americké) štandardy, by sa mali vnucovať ázijským štátom, prípadne hociktorej inej rozvojovej krajine. Zo súčasnej politickej situácie mi vyplýva, že to nevedie k ničomu dobrému! Avšak, zastávam sa názoru, že ľudské práva by mali byť dodržiavané po celom svete. Bez ohľadu na to, či si zo Slovenska, z USA, z Ukrajiny, z Bangladéšu, z Indonézie alebo zo Sudánu. Každý jeden z nás je ľudská bytosť, ktorá má nárok na kvalitný život. Anglická organizácia Labour Behind the Label vznikla na podporu ľudských práv odevných pracovníkov – zvyšujú naše povedomie, nútia obchodné značky preberať zodpovednosť za svojich výrobcov, agitujú štáty k dodržiavaniu práv človeka. Jednou z ich kampaní, ktorá momentálne prebieha, je tzv. Six Items Challenge.

Hlavnou myšlienkou Six Items Challenge je ukázať módnym značkám, že nie je potrebné, aby menili sortiment vo svojich obchodoch v priebehu 4 až 8 týždňov. Spoločnosti, ktoré majú každý druhý mesiac vo svojich prevádzkach nové kolekcie patria do skupiny fast fashion. Po slovensky, „rýchla móda“ sa častokrát vyznačuje nižšou kvalitou, jej ceny sú pomerne lacné a mnohokrát si takéto veci kúpime impulzívne, bez rozmyslu. Môžeme sa tešiť z kúpy zopár hodín a potom nás to prejde (v pozitívnejších prípadoch nám nový prírastok do šatníka robí radosť pravidelným nosením). Bohužiaľ, za touto malou radosťou už nevidíme tých tisíc „mravčekov“, ktorí celé dni a noci šijú tričká, šaty, nohavice, ktoré musia byť pripravené na export do niekoľkých dní či týždňov.

Opakom fast fashion je slow fashion, čiže „pomalá móda“. V mojom chápaní sem patria návrhári a dizajnérske obchody, ktorí budujú svoju povesť na kvalite, nie na nízkych cenách. Takéto veci by mali vydržať mnohé roky pravidelného nosenia.

Toľko by toho bolo na úvod, vrátim sa teraz k svojej pôvodnej myšlienke. Zapojila som sa teda do kampane Six Items Challenge. Na profiloch jednotlivých účastníkov sa dá prispieť ľubovoľnou sumou peňazí pre spomínanú organizáciu Labour Behind the Label, aby mohla naďalej vykonávať činnosti na ochranu ľudských práv odevných pracovníkov. Môj profil nájdete po kliknutí TU. Princípom tejto kampane je výber šiestich kúskov zo šatníka a ich nosenie v priebehu šiestich týždňov. Po anglicky majú veľmi pekné motto: A fashion fast to oppose fast fashion (v preklade to znamená módny pôst proti rýchlej móde). Táto myšlienka sa mi páči hneď z niekoľkých dôvodov. Považujem to za dobrú vec, podporiť takýmto spôsobom ľudí, ktorí napriek svojej tvrdej práci nemajú ani peniaze, ani práva. Zároveň tu vidím možnosť, ako dať priestor kreativite a naučiť sa vytvoriť z menej kúskov viac kombinácií. Keď mám toho k dispozícii menej, som nútená rozmýšľať nad možnými obmenami. Nepatrím medzi tých ľudí, ktorí dokážu nosiť rovnakú kombináciu aj trikrát do týždňa. V tomto smere potrebujem zmeny.

Pondelok bol prvý deň môjho „módneho pôstu“. Vzala som si čierne šaty a rifľovú košeľu, aby mi nebola zima. Zároveň je v tejto kampani povolený jeden kabát navyše, takže môj výber bol jednoznačný – jarný, nepremokavý a bodkovaný v jednom. Všetko ostatné sú doplnky, ktoré sú, našťastie, povolené v ľubovoľnom množstve. Pravdepodobne si pamätáš jesenný boom zo spolupráce BEPON a PETRA TOTH. Čo je paradoxné, tak ja osobne som ho nezažila, pretože som v tom čase bola vzdialená 550 kilometrov od Bratislavy na Erasmus+. Takéto milé prekvapenie v podobe vyšperkovaných pančušiek som dostala od svojho priateľa, ktorý ma prišiel navštíviť. A vďaka nemu sa dnes môžem aj ja hrdiť touto nádherou z dielne slovenskej šperkárky.

Želám krásny deň a veľa inšpirácie!

šaty :: s.Oliver

košeľa :: PULL&BEAR

kabát :: Marks & Spencer

pančuchy :: Bepon - Petra Toth

kabelka :: z USA

topánky :: Deichmann

photo by Pavel Zajcev

Cesty do neznáma

Už je prvý november a vonku je príjemných osemnásť stupňov. Sledujem veľké nákladné lode aj drobné plachetničky, ktoré sa plavia po mori. Do tváre mi naráža príjemný vánok naplnený vôňou soli a rybaciny. Môže to znieť akokoľvek nereálne, ale takto vyzeral môj uplynulý mesiac. A ešte ďalšie tri mesiace sa budú niesť v podobnom duchu.

Pýtaš sa, kde vlastne som? Nuž, tento krásny pohľad mám v slovinskom Koperi. Ocitla som sa tu vďaka projektu Erasmus+ a celý jeden semester preštudujem tu. Už v prvom ročníku vysokej školy som vedela, že si chcem skúsiť život v zahraničí. Študentom sa ponúka veľa možností, ako odísť na určité obdobie mimo svojej domovskej krajiny. A Erasmus+ je jednou z nich.

Všetky tie vybavovačky okolo toho boli celkom „sranda“. Vypĺňanie formulárov, čakanie odpovedí, nekonečné hľadanie ubytovania (potvrdilo sa mi len týždeň pred mojim odchodom zo Slovenska), a tak ďalej. Miestami som z toho bola zúfalá, dokonca som si párkrát aj poplakala. Keď sa ma ľudia pýtali, či sa teším, nevedela som úprimne odpovedať. Bála som sa bývania v cudzom meste, kde nikoho nepoznám. Bála som sa školy a skúšok, ktoré ma čakajú v januári/februári. Bála som sa neistoty, v ktorej sa ocitnem. Na druhej strane som bola v kútiku duše presvedčená, že tá skúsenosť bude stáť za to.

Ubehol celý mesiac, odkedy tu bývam a cítim sa šťastne. Moja prenajatá garzónka nemôže byť lepšia – bývam 10 minút peši od centra, kedykoľvek môžem výjsť von na terasu, aby som sa pokochala výhľadom na more. Ľudia, ktorých tu stretávam sú priateľskí a otvorení. Precvičujem si angličtinu a učím sa nový jazyk – po slovinsky už rozumiem väčšinu viet, čoskoro snáď začnem aj rozprávať. Pravidelne navštevujem nové miesta a mestá, objavujem krásy tejto krajiny.

Páči sa mi zažívať nové dobrodružstvá, tešiť sa z maličkostí ako malé dieťa, snívať a opúšťať svoju zónu komfortu. Žiaľ, najmä tá komfortná zóna býva tvrdým orieškom. Povedz, načo budem spoznávať nových ľudí, keď mi stačia kamaráti, ktorých už mám? Načo pôjdem v zime do kina, keď si môžem pozrieť film doma,  v pyžame a papučkách? Prečo by som mala odcestovať na štyri mesiace do cudziny, keď tu mám všetko, čo potrebujem na život? 

Som človek, ktorý si trošku dlhšie zvyká na nové prostredie a neznámych ľudí. Chýba mi rodina, priateľ, najbližší kamaráti. Obávam sa, čo sa bude diať v škole po návrate na Slovensko, keďže ma čaká bakalárska práca. Sú to postačujúce dôvody, pre ktoré som mohla ostať v Bratislave. Lenže ak by som ostala, neskamarátila by som sa s ľuďmi z Poľska, Česka, Slovinska, Fínska... Nezažila by som korčuľovanie sa popri mori. Kalamáre by som jedla najbližšie až ďalšie leto. Tak skoro by som nezavítala do Ljubljany, Vintgaru, Piran(-u/-e; ktovie, ako to skloňovať), Trieste a iných pekných miest. Nechodila by som denne po schodoch na šieste poschodie. A teraz by som už nosila zimný kabát a čižmy. 

Jednoducho, verím tomu, že odvaha vykročiť zo svojej vyhriatej, zaužívanej bubliny pohodlia a urobiť niečo netradičné (niekedy dokonca nepríjemné na prvý pohľad) sa vypláca dvojnásobne. Mne osobne to prináša vyššie sebavedomie, príjemný pocit, zážitok, skúsenosť.

Ak ešte nemáš vo zvyku konať mimo svojej zóny komfortu, určite to vyskúšaj, je to skvelý tréning osobnosti. Nie je potrebné odchádzať na niekoľko mesiacov z krajiny. Na začiatok stačí napríklad vykonať dlho odkladaný telefonát (neobľubujem volať s neznámymi ľuďmi), alebo ísť si ráno zabehať (rada si pospím dlhšie). Možnosti sú všade, len ich treba zbadať a využívať.

Posielam srdečný pozdrav z Koperu a fotografie z Ljubljanského výletu.

Príjemný večer!

Véronique’z

šaty :: PULL&BEAR

kabát :: Marks & Spencer

topánky :: Deichmann

kabelka :: z USA

photo by Martin Cimerman

I Want It All

Minulý týždeň bol v Bratislave preplnený rôznymi udalosťami. Konala sa Bratislava pre všetkých a mnohé vstupy boli zadarmo. Taktiež prebiehal aj Fashion Revolution Week. Pre toho, kto nechcel sedieť doma, tak bolo z čoho vyberať. Mňa zaujali prevažne podujatia spojené s módou a umením. Krásny víkend som zavŕšila v nedeľu účasťou na Fashion Revolution Day, o ktorom ti chcem porozprávať.

Táto akcia ma oslovila najmä tým, že sa na nej premietal film The True Cost, ktorý odhaľuje zákulisie módneho priemyslu. Ukazuje zábery, ktoré si častokrát ani neuvedomujeme, že sa vo svete dejú. Pri sledovaní tohto dokumentu som si postupne uvedomovala rôzne veci. V móde delí výrobcov a kupujúcich/predávajúcich hlboká priepasť z hľadiska životnej úrovne... Nízka cena oblečenia odzrkadľuje len niekoľkocentový plat výrobcu... Denne sa porušujú ľudské práva... Odevný priemysel je druhý v poradí, ktorý najviac znečisťuje životné prostredie... Nepotrebné šatstvo, idúce do rozvojových krajín, vytvára obrovské skládky „odpadu“... Je to len zlomok myšlienok, ktoré sa mi vryli do pamäti.

Možno to sú všetko záležitosti, ktoré sa nás priamo netýkajú. Vieme len, že sa dejú. Rovnako ako hlad v Afrike, prírodné katastrofy vo východnej Ázii, kriminalita v latinskej Amerike. Počúvame o tom, chvíľu súcitime a o pár dní na to zabudeneme. Žiaľ, je to prirodzené, ak sa s podobnými problémami nestretávame pravidelne. A ešte prirodzenejšie to je, keď ich nezažívame na vlastnej koži.

Akokoľvek silno ma môže trápiť znečistenie riek v Indii v dôsledku farbenia bavlny. Môžem sa cítiť nepríjemne zo zrútenia sa budovy na výrobu oblečenia v Bangladéši, kde zahynulo viac ako 1000 ľudí. Dokonca si nemusím kupovať tričká za tri eurá, ktoré si oblečiem len dva razy. Lenže, ak si poviem, že sama nemôžem nič ovplyvniť, všetko sa bude diať rovnako ako doteraz. Aj preto pre mňa platí pravidlo: ak chceš niečo zmeniť, začni od seba!

Keď som sa dozvedela o hnutí Fashion Revolution, začala som si o tom vyhľadávať informácie. Cez rôzne stránky som sa dopracovala k nedeľnej akcii. Pozrela som si tam spomínaný film, ktorý mi otvoril ďalší pohľad na módu. Počas diskusie som spoznala zástancov recyklácie oblečenia či výroby z prírodných materiálov, predstaviteľov second-handov apod. Asi neprestanem chodiť do obchodov, ktoré nie sú voči svojim zákazníkom maximálne transparentné. Lenže okrem materiálu a ceny ma bude zaujímať aj krajina výroby, či skutočná potreba mať daný kúsok v šatníku. Veď občas sa dá z menej vecí vykúzliť viac kombinácií. Stačí si vziať ako základ napríklad džínsy a tričko, a môžeš sa začať hrať.

Zaujímaš sa o pôvod oblečenia, za akých podmienok bolo vyrobené? Čo si vždy pozrieš pri jeho kúpe?

Uži si prichádzajúci víkend!

tričko :: Camaïeu

košeľa :: PULL&BEAR

džínsy :: Marks & Spencer

kabát :: Marks & Spencer

topánky :: z USA

kabelka :: Blanco (zo Španielska)

photo by Pavel Zajcev

Odznova

Okolo mňa je až príliš veľa podnetov, ktorým venujem svoju pozornosť. Či už vedome alebo nevedome. Viem presne, čomu by som sa mala v daný deň venovať, lenže sa nechám ľahko rozptýliť. Často premýšľam cestou domov, čo všetko urobím. Prerátam si niekoľko príkladov do školy, potom odpíšem na dôležité maily a nakoniec, ak mi zvýši čas, si prečítam knihu a pôjdem si zabehať. Dobrý plán. Akurát realita vyzerá úplne inak.

Tiež to poznáš, keď sa odrazu rozhodneš po dlhom dni uprednostniť oddych pred ďalšími povinnosťami? Pustíš si hudbu alebo prečítaš kúsok z knihy. Mne sa to stáva v poslednom období pričasto. Veľmi rýchlo sa nadchnem pre niečo, čo momentálne nie je až tak prioritné. Medzitým ma niekto požiada o pomoc, zazvoní mi telefón alebo za mnou pribehne neter s tabletom, pretože nevie prejsť na ďalší level v hre. Sú to maličkosti, ktoré riešim okmažite. Ale, všetky tieto drobnosti sa na seba nabalia a už si nepamätám, s čím som chcela pôvodne začať. Buď riešim čosi na úkor mojej produktivity, alebo sa venujem len tomu, čo ma v danej chvíli najviac zaujíma. Živým príkladom takéhoto konania je, že momentálne mám v diári zaznačených sedem podujatí, ktorých sa chcem v priebehu mesiaca určite zúčastniť. Zato s prípravou na zajtrajší zápočet som ešte ani nezačala.

Z tohto dôvodu som sa pustila do čítania knihy Konec prokrastinace (autor: Petr Ludwig). Tretíkrát! Nie preto, že by som si nepamätala, o čom sa v nej písalo. Ani preto, že je to moja najobľúbenejšia kniha v knižnici. Dôvod je ten, že som ju ešte ani raz nedočítala do konca. Áno, je to tak – odprokrastinovala som ju. Môžeš sa na tom zasmiať. Napriek tomu, že je celkom tenká (vzhľadom na formát) a obsahuje užitočné rady aj s obrázkami, vždy mi do toho prišlo ďalších „xy“ činností, kvôli ktorým som si na čítanie nenašla čas. Dobrá správa (aspoň pre mňa) je, že teraz som v rozpoložení, kedy ju asi dočítam do konca. A snáď ma naučí pridržiavať sa konečne svojich priorít.

Veď rovnako aj tieto blogové príspevky sú pre mňa dôležité a rada sa im venujem. Učím sa pri nich zoraďovať si myšlienky, vymýšľať rôzne kombinácie v šatníku, pózovať a zabávať sa pri fotografovaní. Taktiež ma zahreje pri srdiečku každý raz, keď sa niekto opýta na tento blog. Pripomína mi to jeho význam, prečo som ho založila. Chcem prinášať čitateľovi inšpiráciu prostredníctvom článkov aj fotiek, a zároveň sa vďaka tomu ďalej rozvíjať. Čiže je načase vedieť si dôležité dať na popredné miesto v tom dlhom „to do list-e“.

Čo na teba funguje, keď sa chceš venovať užitočným aktivitám? Máš nejaké tipy? Budem rada, ak sa s nimi podelíš.

Želám ti ešte produktívny večer!

tričko :: Camaïeu

šatka :: ZARA (od kamarátky)

budna :: Snow Queen (z Ruska)

sukňa :: C&A

topánky :: Deichmann

kabelka :: z USA

photo by Pavel Zajcev

Suddenly I See

Nedávno som si na internete prečítala návod, ako nájsť osobný zmysel života. Nezvyknem si podobné články vyhľadávať cielene, aj tento mi náhodou vyskočil na Facebooku a zaujal ma názvom. Jedna z otázok, nad ktorou som sa musela zamyslieť, sa týkala obľúbených činností v detstve. Zo zvedavosti som si zobrala papier a začala blúdiť v spomienkách. Na zozname mi postupne pribúdalo: stavanie a zariaďovanie domov Lego Scala, vystrihovanie a obliekanie papierových bábik, počítačová hra The Sims, výstavba izieb a šatníkov z videokaziet pre Barbie, pokusy o písanie knihy aj básničiek, čítanie...

Mohla by som menovať aj ďalšie obľúbené aktivity, ale niečo som si uvedomila. Už druhý rok v sebe hľadám čosi, čo ma bude napĺňať. Často rozmýšľam o svojej budúcej práci. Konečne môžem povedať, že som na dobrej ceste k zorientovaniu sa v svojich snoch. Niekoľko mesiacov som sa venovala určeniu si skutočných hodnôt, na čom mi záleží, čo ma zaujíma. Predstavovala som si ideálny týždeň, učila som sa jednoduchšie rozhodovať, veľa som analyzovala. Výsledkom toho všetkého bolo, že chcem pracovať vo svete módy a dizajnu.

Občas si niečo nakreslím, navrhnem. Nie sú to síce umelecké diela, ale prinášajú mi pôžitok. Tiež sa teším, keď si môžem prišiť na blúzku odtrhnutý gombík. Áno, znie to ako banalita, no verím tomu, že neskôr budú tie gombíky len dokončením mnou ušitej blúzky. Keď mám čas, rada si prelistujem knihy a časopisy o móde, prečítam si blogy, alebo pozriem video na YouTube. Skrátka, snažím sa vyhľadávať čo najviac informácií, ktoré mi môžu uľahčiť pohyb v tejto oblasti.

Vrátim sa k článku, ktorý som spomínala na začiatku. Otázka, týkajúca sa detstva, mi niektoré veci objasnila. Poznám veľa ľudí, ktorí nevedia, čo chcú v živote robiť. A veru, nie sú to iba študenti. Strávila som dlhý čas hľadaním seba. A pritom som si len spomenula na to, čo mi s pribúdajúcimi rokmi vyfučalo z hlavy. Už ako malé dievčatko som obľubovala obliekanie bábik, zariaďovanie domčekov. Boli to skvelé hračky, ktoré som odložila do krabice a zabudla na ne. Teraz ich z tej krabice vyťahujem vo forme spomienok a zhmotňujem ich do reality. Pochopila som, že detsvo hrá v živote človeka dôležitú úlohu. Do istej miery nám predurčuje budúcnosť.

Poteším sa, ak mi necháš komentár, o svojich najobľúbenejších činnostiach v detstve. Odrazili sa aj v tom, čo teraz robíš?

Nech sa ti vydarí deň!

blúzka :: Marks & Spencer

sveter :: H&M

nohavice :: Camaïeu

topánky :: Deichmann

kabelka :: Marks & Spencer

rukavice :: C&A

bunda, šál :: od sesternice

photo by BandyStudio

Oh, Moscow

Minulý týždeň som spolu s mamou strávila v Moskve. Počas neho som si zapisovala zážitky z jednotlivých dní. V detstve som si tiež písala denníky, a bolo milé sa k tomu na chvíľu opäť vrátiť. Prajem príjemné čítanie tohto mini-cestovateľského denníčka.

SOBOTA

Vyrážame z viedenského letiska. Už je mojím zvykov, že ak odtiaľto niekam letím, väčšinou si kúpim v Duty Free nejaký parfém. Zdajú sa mi tu kvalitnejšie a vôňa dlhšie vydrží. Dnes si odnášam Ange ou Démon od GIVENCHY, ktorý som kedysi používala a veľmi sa mi páči jeho sladkastá vôňa.

V Moskve pristávame skoro ráno, všade je ešte tma. Oči sa mi zatvárajú, keďže za poslednú noc som spala ani nie dve hodiny. Z letiska ideme vlakom na stanicu, odkiaľ si berieme taxík a vezieme sa ranným mestom. Všetko je tu vysvietené, mama ma upozorňuje na niektoré významné budovy, ktoré míňame. K babkinmu bytu prichádzame celkom rýchlo, keďže mesto ešte nie je veľmi upchaté.

Po zvítaní sa som celý deň chodila veľmi ospalá, čiže tento deň som nevyužila až tak naplno.

NEDEĽA

Plán je takýto – vybrať si koženú bundu. V Moskve za posledných pár rokov otvorili veľa obrovských obchodných centier, a v jednom takom (asi 5-poschodovom) si dnes hľadám bundu. Pôvodne sme mali ísť na trh, ale vraj tam už nie je veľký výber a zdvihli sa aj ceny. Na moje šťastie mi hneď v prvom obchode padla do oka bordová kožená bundička a nebola ani veľmi drahá, na to, že to je nová kolekcia. Ostatné bundy mi boli trochu úzke v rukávoch, aj keď pri pravej koži to nehrá veľkú rolu, keďže sa časom roznosí. Táto jedna však bola top, a už sa teším, kedy ju začnem nosiť (potom ti ju na blogu ukážem).

Na obed sme boli s našími známymi v gruzínskej reštaurácii. Zbožňujem ich jedlo – objednali sme si polievku charčo, syrové chačapuri, chinkali rôznych druhov, a kadejaké iné dobroty, ktoré neviem ani vysloviť. Ako zvyčajne, fotku nemám žiadnu, keďže najprv bolo treba zahnať hlad a potom už nebolo čo fotiť. V každom prípade, ak budeš mať príležitosť ochutnať gruzínsku kuchyňu, určite ju odporúčam.

V centre mesta sa nachádza 6-poschodová budova „Cetnrálny detský obchod“, kde sú obchody s hračkami či detským oblečením, odohrávajú sa tu divadelné predstavenia, vymýšľajú sa tu hry a rôzne iné aktivity pre deti. Som tu prvýkrát a ak by som bola menšia, tak mám pocit, že som v raji. Na najvyšom poschodí, blízko k rozprávkovo vyfarbenému stropu, je možnosť výjsť na vyhliadkovú plochu, odkiaľ je vidno Kremeľ, kupoly chrámov, budovy starej Moskvy. Fúka však príliš studený vietor, aby sme sa tu zdržali dlhšie.

Sail Again

Po dlhšej dobe som tu opäť!

Minulý týždeň som odštartovala svoj skúškový maratón, a musím povedať, že zatiaľ celkom úspešne. Hodnotím to tak najmä preto, že už nepociťujem veľký stres ako na konci dvoch predchádzajúcich semestrov. Zmierila som sa s tým, že v priebehu pol roka musím zažívať aspoň jeden najvyťaženejší mesiac. Darí sa mi postupne nachádzať rovnováhu medzi čítaním si poznámok (alebo počítaním príkladov) a ostatnými aktivitami, ktorým sa venujem. Čiže prispievaním do sveta módy, cvičením, dobrovoľníctvom.

Napríklad víkend som strávila na národnej konferencii AIESEC. Presne pred rokom som sa jej zúčastnila tiež, vtedy som bola čerstvo zvolená do výkonnej rady, teda tímu, ktorý vedie pobočku. Ešte teraz si pamätám na obrovské nadšenie, ktoré som prežívala. Hlatala som všetky informácie, ktoré mi neskôr pomohli pri osobnom rozvoji a orientovaní sa v kope vecí, za ktoré som bola zrazu zodpovedná. Počas funkčných tréningov, v mojom prípade to bola oblasť financií, sa mi ústa nezastavili – stále som sa pýtala otázky, na všetko som bola zvedavá. V tom období som nevedela prakticky nič o účtovníctve, zmluvách, rozpočtoch, dlhodobom plánovaní apod. Ale tešila som sa ako malé dieťa, ktoré dostalo do rúk novú hračku, doslova.

Odvtedy ubehol celý rok. Všetko, čo som vyššie spomenula, pre mňa teraz nie sú neznáme vody. Dokážem sa lepšie orientovať vo finančnej sfére, vedení ľudí, práci v tíme... Určite sa nenazvem odborníkom, ale prehľad a skúsenosť mám. Avšak prišiel čas, keď odovzdávame kormidlo novej výkonnej rade, aby tiež prebádali toto more príležitostí.

Keď už som pri tých metaforách, moja plavba v AIESEC Bratislava určite nekončí. Otvára sa mi veľa ďalších možností, do ktorých sa môžem zapojiť. Jednou z nich, a momentálne aj najsilnejší zdroj mojej energie, je organizovanie 4-dňovej konferencie pre viac ako 200 ľudí. So svojím tímom máme dva mesiace na jej prípravu a premyslenie všetkých detailov. Viem, že to bude náročné zabezpečiť, aby všetko perfektne fungovalo. Ale som presvedčená, že spolu to zvládneme, a finálny pocit bude stáť za to.

Želám úspešný deň!

tričko :: H&M

sukňa :: C&A

topánky :: Marks & Spencer

kabát :: Debenhams

photo by BandyStudio

Orange is in the Air

Život je plný prekvapení. Za uplynulý týždeň som ich mala pomerne dosť. Aj príjemných, aj menej príjemných. Z tých milších by som spomenula napríklad stretnutie zo strednej školy. Po dlhej dobe sme sa s tromi spolužiačkami a našou obľúbenou ruštinárkou stretli v bratislavskej kaviarni na Štúrovej. Cestou tam ma potešil pohľad na vynovenú ulicu. Keď som ňou prechádzala naposledy, ešte stále bola rozkopaná, po električkovej trati nebolo ani stopy. Tentokrát sa ocitla pod vrstvou snehu, vyľudnená a konečne aj bez škaredých stavebných plotov. Bol to čarovný pohľad.

Dorazila som do kaviarne. Kočky už mali obsadené nenápadné miesto v rohu, kde sme mohli prebrať všetky naše novinky. Rozprávali sme sa o doterajších úspechoch, univerzitnom živote, čomu sa venujeme (okrem učenia sa na skúšky), aké máme plány do budúcnosti. Ubehli takmer dva roky odkedy sme zmaturovali. Veľa sa zmenilo v živote každej jednej z nás.

Keď si tak spätne spomínam na tie stredoškolské časy, zdá sa mi, že naša trieda sa vždy vyznačovala pozitívnou energiou a určite aj odvahou v obliekaní. Viaceré z mojich spolužiačiek, okrem iného, nosievali pančušky všetkých farieb, ktoré existujú. Zo začiatku sa mi to zdalo zvláštne, bola som zvyknutá na neutrálnejšie tóny. No keď kamarátky ráno vchádzali do triedy a na nohách mali raz žltú, inokedy modrú či ružovú, uvedomila som si, že to dokáže poriadne zdvihnúť náladu. Najmä keď vonku sa o slnku ani nesnívalo.

Po čase tento farebný trend chytil aj mňa. Tiež som začala nosievať sukne a šaty, džínsy pre mňa už dávno nie sú to najpohodlnejšie. Ako som si však počas stretnutia všimla, štýl každej z nás sa trochu zmenil. Už sme nehýrili všetkými možnými odtieňmi, ako kedysi. Mám pocit, že sme sa začali zameriavať viac na detaily. Teraz pôsobíme dospelejšie, vážnejšie.

Nasledujúce fotky vznikli v ten istý deň. Kto videl príspevok na Facebooku, tak si na mne mohol všimnúť kus pestrej látky. Priviezol ju kamarát s manželkou z Kene, a používa sa na šitie väčšiny oblečenia. Dozvedela som sa, že sa vyrába z bavlny, na ktorú sa potom nažehľuje vosk, aby sa tkanina časom nepoškodila. Aj na dotyk bolo cítiť, že to je kvalitný materiál. V budúcnosti, keď sa raz naučím šiť, si tiež zaobstarám podobnú látku a vytvorím si z nej sukňu alebo šaty. A keďže sa pravdepodobne nebudem vedieť rozhodnúť, tak rovno oboje.

Ďakujem za čítanie. Nižšie mi môžeš nechať komentár, aký máš ty názor na výrazné farby.

tričko :: Bershka

sukňa :: Marks & Spencer

čierne pančušky :: Calzedonia

topánky :: Deichmann

photo by Pavel Zajcev

Hello It’s Me

Vítam ťa na mojom blogu Véronique’z!

Keďže sa ešte pravdepodobne nepoznáme, tak sa ti chcem predstaviť. Volám sa Veronika, kamaráti ma volajú aj Veranička alebo Zajka. Prvá prezývka vznikla ešte na strednej škole, kde som študovala ruštinu. V triede sme boli tri Veroniky, a keďže mám ruský pôvod, medzi spolužiakmi sa ujala táto zdrobnenina. Zajka vznikla len pred pár mesiacmi. Je to odvodené z môjho priezviska Zajceva, a čiastočne som si ju vymyslela ja. V lete som brigádovala v banke a v kancelárii sme sedeli tiež tri Veroniky, a potrebovali nás nejako odlišovať po mene. Taktiež som dobrovoľníčka v združení AIESEC, kde paradoxne sme v tíme tiež tri Veroniky (zjavne je to pre mňa osudové číslo), a tam sa toto oslovenie takisto uchytilo.

Na vysokej škole, našťastie, nemám v ročníku menovkyňu. Momentálne študujem už druhý rok manažérsku matematiku. Je to zaujímavé štúdium, inak by som si to nevybrala. Avšak okrem vedy má zaujíma aj móda, dizajn, umenie. Už dlhšie som sa tomu chcela začať venovať, a teraz prišiel konečne ten čas. A prečo ma najviac zaujíma práve tento smer?

Občas chodievam do Moskvy a vždy sa kochám miestnymi ženami. Sú krásne upravené, zladené, topánky na vysokom podpätku nesmú chýbať. Raz sa mi podarilo navštíviť Kyjev, a tam po boku takýchto žien stáli muži, na ktorých som išla oči nechať. Páni tam majú zjavne vkus. Málokedy sa mi stalo, že by niekto z nich mal na sebe tenisky a športovú mikinu. Takmer všetci nosili košele, saká alebo kožené bundy, elegantné topánky. Po návrate na Slovensko sa mi, žiaľ, objavil zabudnutý obraz, kde oblečenie nezohráva veľkú úlohu. Aby som vybehla z domu v rozťahanom tričku a teplákoch, lebo idem len nakúpiť potraviny? Aj keď skoro vôbec nenosievam tepláky, aj tak by ma v domácom oblečení z domu nikto nedostal.

Jedným z mojich snov je urobiť z Bratislavy (lebo tu trávim najviac času) mesto módy. Predstav si, že cudzinci, ktorí navštívia našu krajinu budú obdivovať nielen krásy prírody a historických centier, ale ich pozornosť upúta aj vkus miestnych obyvateľov. Prostredníctvom svojich príspevkov by som chcela prinášať inšpiráciu a pôžitok mojim čitateľom.

Verím, že sa ti budú moje príspevky páčiť a budeš s nedočkavosťou navštevovať tento blog.

Prajem krásny deň!

rolák :: New Yorker

sukňa :: C&A

šatka :: z Ruska

photo by Pavel Zajcev