Deň prvý

Už je to takmer celý rok, odkedy som videla po prvý raz dokumentárny film The True Cost. Viac som o ňom písala aj v článku I Want It All (mimochodom, názov je inšpirovaný pesničkou z toho filmu), ale chcem ho opäť spomenúť aj v tomto texte. Dôvod je jednoduchý. Bolo v ňom krásne vysvetlené pozadie a história nášho oblečenia, ktoré si nakupujeme vo veľkých obchodných reťazcoch. Základným článkom odevného priemyslu sú tí ľudia, ktorí oblečenie vyrábajú, teda zbierajú bavlnu, farbia ju, strihajú látku, šijú... Dalo by sa povedať, že bez týchto ľudí by známe značky ani nemohli existovať. Napriek peniazom, ktoré sa okolo módy točia, tak práve títo výrobcovia žijú na pokraji chudoby. Vieš si predstaviť, že pracuješ od rána do večera za pár drobných, a navyše tvoje pracovné podmienky nespĺňajú základne bezpečnostné parametre? Mne osobne sa to predstavuje veľmi ťažko. Žijem v Európe, kde hocijaké porušovanie ľudských práv môžem priviesť až na súd, bez väčších obáv o svoj životný štandard. V krajinách tretieho sveta o tom, podľa mňa, ani len nepočuli.

Netvrdím, že európske (či americké) štandardy, by sa mali vnucovať ázijským štátom, prípadne hociktorej inej rozvojovej krajine. Zo súčasnej politickej situácie mi vyplýva, že to nevedie k ničomu dobrému! Avšak, zastávam sa názoru, že ľudské práva by mali byť dodržiavané po celom svete. Bez ohľadu na to, či si zo Slovenska, z USA, z Ukrajiny, z Bangladéšu, z Indonézie alebo zo Sudánu. Každý jeden z nás je ľudská bytosť, ktorá má nárok na kvalitný život. Anglická organizácia Labour Behind the Label vznikla na podporu ľudských práv odevných pracovníkov – zvyšujú naše povedomie, nútia obchodné značky preberať zodpovednosť za svojich výrobcov, agitujú štáty k dodržiavaniu práv človeka. Jednou z ich kampaní, ktorá momentálne prebieha, je tzv. Six Items Challenge.

Hlavnou myšlienkou Six Items Challenge je ukázať módnym značkám, že nie je potrebné, aby menili sortiment vo svojich obchodoch v priebehu 4 až 8 týždňov. Spoločnosti, ktoré majú každý druhý mesiac vo svojich prevádzkach nové kolekcie patria do skupiny fast fashion. Po slovensky, „rýchla móda“ sa častokrát vyznačuje nižšou kvalitou, jej ceny sú pomerne lacné a mnohokrát si takéto veci kúpime impulzívne, bez rozmyslu. Môžeme sa tešiť z kúpy zopár hodín a potom nás to prejde (v pozitívnejších prípadoch nám nový prírastok do šatníka robí radosť pravidelným nosením). Bohužiaľ, za touto malou radosťou už nevidíme tých tisíc „mravčekov“, ktorí celé dni a noci šijú tričká, šaty, nohavice, ktoré musia byť pripravené na export do niekoľkých dní či týždňov.

Opakom fast fashion je slow fashion, čiže „pomalá móda“. V mojom chápaní sem patria návrhári a dizajnérske obchody, ktorí budujú svoju povesť na kvalite, nie na nízkych cenách. Takéto veci by mali vydržať mnohé roky pravidelného nosenia.

Toľko by toho bolo na úvod, vrátim sa teraz k svojej pôvodnej myšlienke. Zapojila som sa teda do kampane Six Items Challenge. Na profiloch jednotlivých účastníkov sa dá prispieť ľubovoľnou sumou peňazí pre spomínanú organizáciu Labour Behind the Label, aby mohla naďalej vykonávať činnosti na ochranu ľudských práv odevných pracovníkov. Môj profil nájdete po kliknutí TU. Princípom tejto kampane je výber šiestich kúskov zo šatníka a ich nosenie v priebehu šiestich týždňov. Po anglicky majú veľmi pekné motto: A fashion fast to oppose fast fashion (v preklade to znamená módny pôst proti rýchlej móde). Táto myšlienka sa mi páči hneď z niekoľkých dôvodov. Považujem to za dobrú vec, podporiť takýmto spôsobom ľudí, ktorí napriek svojej tvrdej práci nemajú ani peniaze, ani práva. Zároveň tu vidím možnosť, ako dať priestor kreativite a naučiť sa vytvoriť z menej kúskov viac kombinácií. Keď mám toho k dispozícii menej, som nútená rozmýšľať nad možnými obmenami. Nepatrím medzi tých ľudí, ktorí dokážu nosiť rovnakú kombináciu aj trikrát do týždňa. V tomto smere potrebujem zmeny.

Pondelok bol prvý deň môjho „módneho pôstu“. Vzala som si čierne šaty a rifľovú košeľu, aby mi nebola zima. Zároveň je v tejto kampani povolený jeden kabát navyše, takže môj výber bol jednoznačný – jarný, nepremokavý a bodkovaný v jednom. Všetko ostatné sú doplnky, ktoré sú, našťastie, povolené v ľubovoľnom množstve. Pravdepodobne si pamätáš jesenný boom zo spolupráce BEPON a PETRA TOTH. Čo je paradoxné, tak ja osobne som ho nezažila, pretože som v tom čase bola vzdialená 550 kilometrov od Bratislavy na Erasmus+. Takéto milé prekvapenie v podobe vyšperkovaných pančušiek som dostala od svojho priateľa, ktorý ma prišiel navštíviť. A vďaka nemu sa dnes môžem aj ja hrdiť touto nádherou z dielne slovenskej šperkárky.

Želám krásny deň a veľa inšpirácie!

šaty :: s.Oliver

košeľa :: PULL&BEAR

kabát :: Marks & Spencer

pančuchy :: Bepon - Petra Toth

kabelka :: z USA

topánky :: Deichmann

photo by Pavel Zajcev

Cesty do neznáma

Už je prvý november a vonku je príjemných osemnásť stupňov. Sledujem veľké nákladné lode aj drobné plachetničky, ktoré sa plavia po mori. Do tváre mi naráža príjemný vánok naplnený vôňou soli a rybaciny. Môže to znieť akokoľvek nereálne, ale takto vyzeral môj uplynulý mesiac. A ešte ďalšie tri mesiace sa budú niesť v podobnom duchu.

Pýtaš sa, kde vlastne som? Nuž, tento krásny pohľad mám v slovinskom Koperi. Ocitla som sa tu vďaka projektu Erasmus+ a celý jeden semester preštudujem tu. Už v prvom ročníku vysokej školy som vedela, že si chcem skúsiť život v zahraničí. Študentom sa ponúka veľa možností, ako odísť na určité obdobie mimo svojej domovskej krajiny. A Erasmus+ je jednou z nich.

Všetky tie vybavovačky okolo toho boli celkom „sranda“. Vypĺňanie formulárov, čakanie odpovedí, nekonečné hľadanie ubytovania (potvrdilo sa mi len týždeň pred mojim odchodom zo Slovenska), a tak ďalej. Miestami som z toho bola zúfalá, dokonca som si párkrát aj poplakala. Keď sa ma ľudia pýtali, či sa teším, nevedela som úprimne odpovedať. Bála som sa bývania v cudzom meste, kde nikoho nepoznám. Bála som sa školy a skúšok, ktoré ma čakajú v januári/februári. Bála som sa neistoty, v ktorej sa ocitnem. Na druhej strane som bola v kútiku duše presvedčená, že tá skúsenosť bude stáť za to.

Ubehol celý mesiac, odkedy tu bývam a cítim sa šťastne. Moja prenajatá garzónka nemôže byť lepšia – bývam 10 minút peši od centra, kedykoľvek môžem výjsť von na terasu, aby som sa pokochala výhľadom na more. Ľudia, ktorých tu stretávam sú priateľskí a otvorení. Precvičujem si angličtinu a učím sa nový jazyk – po slovinsky už rozumiem väčšinu viet, čoskoro snáď začnem aj rozprávať. Pravidelne navštevujem nové miesta a mestá, objavujem krásy tejto krajiny.

Páči sa mi zažívať nové dobrodružstvá, tešiť sa z maličkostí ako malé dieťa, snívať a opúšťať svoju zónu komfortu. Žiaľ, najmä tá komfortná zóna býva tvrdým orieškom. Povedz, načo budem spoznávať nových ľudí, keď mi stačia kamaráti, ktorých už mám? Načo pôjdem v zime do kina, keď si môžem pozrieť film doma,  v pyžame a papučkách? Prečo by som mala odcestovať na štyri mesiace do cudziny, keď tu mám všetko, čo potrebujem na život? 

Som človek, ktorý si trošku dlhšie zvyká na nové prostredie a neznámych ľudí. Chýba mi rodina, priateľ, najbližší kamaráti. Obávam sa, čo sa bude diať v škole po návrate na Slovensko, keďže ma čaká bakalárska práca. Sú to postačujúce dôvody, pre ktoré som mohla ostať v Bratislave. Lenže ak by som ostala, neskamarátila by som sa s ľuďmi z Poľska, Česka, Slovinska, Fínska... Nezažila by som korčuľovanie sa popri mori. Kalamáre by som jedla najbližšie až ďalšie leto. Tak skoro by som nezavítala do Ljubljany, Vintgaru, Piran(-u/-e; ktovie, ako to skloňovať), Trieste a iných pekných miest. Nechodila by som denne po schodoch na šieste poschodie. A teraz by som už nosila zimný kabát a čižmy. 

Jednoducho, verím tomu, že odvaha vykročiť zo svojej vyhriatej, zaužívanej bubliny pohodlia a urobiť niečo netradičné (niekedy dokonca nepríjemné na prvý pohľad) sa vypláca dvojnásobne. Mne osobne to prináša vyššie sebavedomie, príjemný pocit, zážitok, skúsenosť.

Ak ešte nemáš vo zvyku konať mimo svojej zóny komfortu, určite to vyskúšaj, je to skvelý tréning osobnosti. Nie je potrebné odchádzať na niekoľko mesiacov z krajiny. Na začiatok stačí napríklad vykonať dlho odkladaný telefonát (neobľubujem volať s neznámymi ľuďmi), alebo ísť si ráno zabehať (rada si pospím dlhšie). Možnosti sú všade, len ich treba zbadať a využívať.

Posielam srdečný pozdrav z Koperu a fotografie z Ljubljanského výletu.

Príjemný večer!

Véronique’z

šaty :: PULL&BEAR

kabát :: Marks & Spencer

topánky :: Deichmann

kabelka :: z USA

photo by Martin Cimerman

I Want It All

Minulý týždeň bol v Bratislave preplnený rôznymi udalosťami. Konala sa Bratislava pre všetkých a mnohé vstupy boli zadarmo. Taktiež prebiehal aj Fashion Revolution Week. Pre toho, kto nechcel sedieť doma, tak bolo z čoho vyberať. Mňa zaujali prevažne podujatia spojené s módou a umením. Krásny víkend som zavŕšila v nedeľu účasťou na Fashion Revolution Day, o ktorom ti chcem porozprávať.

Táto akcia ma oslovila najmä tým, že sa na nej premietal film The True Cost, ktorý odhaľuje zákulisie módneho priemyslu. Ukazuje zábery, ktoré si častokrát ani neuvedomujeme, že sa vo svete dejú. Pri sledovaní tohto dokumentu som si postupne uvedomovala rôzne veci. V móde delí výrobcov a kupujúcich/predávajúcich hlboká priepasť z hľadiska životnej úrovne... Nízka cena oblečenia odzrkadľuje len niekoľkocentový plat výrobcu... Denne sa porušujú ľudské práva... Odevný priemysel je druhý v poradí, ktorý najviac znečisťuje životné prostredie... Nepotrebné šatstvo, idúce do rozvojových krajín, vytvára obrovské skládky „odpadu“... Je to len zlomok myšlienok, ktoré sa mi vryli do pamäti.

Možno to sú všetko záležitosti, ktoré sa nás priamo netýkajú. Vieme len, že sa dejú. Rovnako ako hlad v Afrike, prírodné katastrofy vo východnej Ázii, kriminalita v latinskej Amerike. Počúvame o tom, chvíľu súcitime a o pár dní na to zabudeneme. Žiaľ, je to prirodzené, ak sa s podobnými problémami nestretávame pravidelne. A ešte prirodzenejšie to je, keď ich nezažívame na vlastnej koži.

Akokoľvek silno ma môže trápiť znečistenie riek v Indii v dôsledku farbenia bavlny. Môžem sa cítiť nepríjemne zo zrútenia sa budovy na výrobu oblečenia v Bangladéši, kde zahynulo viac ako 1000 ľudí. Dokonca si nemusím kupovať tričká za tri eurá, ktoré si oblečiem len dva razy. Lenže, ak si poviem, že sama nemôžem nič ovplyvniť, všetko sa bude diať rovnako ako doteraz. Aj preto pre mňa platí pravidlo: ak chceš niečo zmeniť, začni od seba!

Keď som sa dozvedela o hnutí Fashion Revolution, začala som si o tom vyhľadávať informácie. Cez rôzne stránky som sa dopracovala k nedeľnej akcii. Pozrela som si tam spomínaný film, ktorý mi otvoril ďalší pohľad na módu. Počas diskusie som spoznala zástancov recyklácie oblečenia či výroby z prírodných materiálov, predstaviteľov second-handov apod. Asi neprestanem chodiť do obchodov, ktoré nie sú voči svojim zákazníkom maximálne transparentné. Lenže okrem materiálu a ceny ma bude zaujímať aj krajina výroby, či skutočná potreba mať daný kúsok v šatníku. Veď občas sa dá z menej vecí vykúzliť viac kombinácií. Stačí si vziať ako základ napríklad džínsy a tričko, a môžeš sa začať hrať.

Zaujímaš sa o pôvod oblečenia, za akých podmienok bolo vyrobené? Čo si vždy pozrieš pri jeho kúpe?

Uži si prichádzajúci víkend!

tričko :: Camaïeu

košeľa :: PULL&BEAR

džínsy :: Marks & Spencer

kabát :: Marks & Spencer

topánky :: z USA

kabelka :: Blanco (zo Španielska)

photo by Pavel Zajcev

Odznova

Okolo mňa je až príliš veľa podnetov, ktorým venujem svoju pozornosť. Či už vedome alebo nevedome. Viem presne, čomu by som sa mala v daný deň venovať, lenže sa nechám ľahko rozptýliť. Často premýšľam cestou domov, čo všetko urobím. Prerátam si niekoľko príkladov do školy, potom odpíšem na dôležité maily a nakoniec, ak mi zvýši čas, si prečítam knihu a pôjdem si zabehať. Dobrý plán. Akurát realita vyzerá úplne inak.

Tiež to poznáš, keď sa odrazu rozhodneš po dlhom dni uprednostniť oddych pred ďalšími povinnosťami? Pustíš si hudbu alebo prečítaš kúsok z knihy. Mne sa to stáva v poslednom období pričasto. Veľmi rýchlo sa nadchnem pre niečo, čo momentálne nie je až tak prioritné. Medzitým ma niekto požiada o pomoc, zazvoní mi telefón alebo za mnou pribehne neter s tabletom, pretože nevie prejsť na ďalší level v hre. Sú to maličkosti, ktoré riešim okmažite. Ale, všetky tieto drobnosti sa na seba nabalia a už si nepamätám, s čím som chcela pôvodne začať. Buď riešim čosi na úkor mojej produktivity, alebo sa venujem len tomu, čo ma v danej chvíli najviac zaujíma. Živým príkladom takéhoto konania je, že momentálne mám v diári zaznačených sedem podujatí, ktorých sa chcem v priebehu mesiaca určite zúčastniť. Zato s prípravou na zajtrajší zápočet som ešte ani nezačala.

Z tohto dôvodu som sa pustila do čítania knihy Konec prokrastinace (autor: Petr Ludwig). Tretíkrát! Nie preto, že by som si nepamätala, o čom sa v nej písalo. Ani preto, že je to moja najobľúbenejšia kniha v knižnici. Dôvod je ten, že som ju ešte ani raz nedočítala do konca. Áno, je to tak – odprokrastinovala som ju. Môžeš sa na tom zasmiať. Napriek tomu, že je celkom tenká (vzhľadom na formát) a obsahuje užitočné rady aj s obrázkami, vždy mi do toho prišlo ďalších „xy“ činností, kvôli ktorým som si na čítanie nenašla čas. Dobrá správa (aspoň pre mňa) je, že teraz som v rozpoložení, kedy ju asi dočítam do konca. A snáď ma naučí pridržiavať sa konečne svojich priorít.

Veď rovnako aj tieto blogové príspevky sú pre mňa dôležité a rada sa im venujem. Učím sa pri nich zoraďovať si myšlienky, vymýšľať rôzne kombinácie v šatníku, pózovať a zabávať sa pri fotografovaní. Taktiež ma zahreje pri srdiečku každý raz, keď sa niekto opýta na tento blog. Pripomína mi to jeho význam, prečo som ho založila. Chcem prinášať čitateľovi inšpiráciu prostredníctvom článkov aj fotiek, a zároveň sa vďaka tomu ďalej rozvíjať. Čiže je načase vedieť si dôležité dať na popredné miesto v tom dlhom „to do list-e“.

Čo na teba funguje, keď sa chceš venovať užitočným aktivitám? Máš nejaké tipy? Budem rada, ak sa s nimi podelíš.

Želám ti ešte produktívny večer!

tričko :: Camaïeu

šatka :: ZARA (od kamarátky)

budna :: Snow Queen (z Ruska)

sukňa :: C&A

topánky :: Deichmann

kabelka :: z USA

photo by Pavel Zajcev

Suddenly I See

Nedávno som si na internete prečítala návod, ako nájsť osobný zmysel života. Nezvyknem si podobné články vyhľadávať cielene, aj tento mi náhodou vyskočil na Facebooku a zaujal ma názvom. Jedna z otázok, nad ktorou som sa musela zamyslieť, sa týkala obľúbených činností v detstve. Zo zvedavosti som si zobrala papier a začala blúdiť v spomienkách. Na zozname mi postupne pribúdalo: stavanie a zariaďovanie domov Lego Scala, vystrihovanie a obliekanie papierových bábik, počítačová hra The Sims, výstavba izieb a šatníkov z videokaziet pre Barbie, pokusy o písanie knihy aj básničiek, čítanie...

Mohla by som menovať aj ďalšie obľúbené aktivity, ale niečo som si uvedomila. Už druhý rok v sebe hľadám čosi, čo ma bude napĺňať. Často rozmýšľam o svojej budúcej práci. Konečne môžem povedať, že som na dobrej ceste k zorientovaniu sa v svojich snoch. Niekoľko mesiacov som sa venovala určeniu si skutočných hodnôt, na čom mi záleží, čo ma zaujíma. Predstavovala som si ideálny týždeň, učila som sa jednoduchšie rozhodovať, veľa som analyzovala. Výsledkom toho všetkého bolo, že chcem pracovať vo svete módy a dizajnu.

Občas si niečo nakreslím, navrhnem. Nie sú to síce umelecké diela, ale prinášajú mi pôžitok. Tiež sa teším, keď si môžem prišiť na blúzku odtrhnutý gombík. Áno, znie to ako banalita, no verím tomu, že neskôr budú tie gombíky len dokončením mnou ušitej blúzky. Keď mám čas, rada si prelistujem knihy a časopisy o móde, prečítam si blogy, alebo pozriem video na YouTube. Skrátka, snažím sa vyhľadávať čo najviac informácií, ktoré mi môžu uľahčiť pohyb v tejto oblasti.

Vrátim sa k článku, ktorý som spomínala na začiatku. Otázka, týkajúca sa detstva, mi niektoré veci objasnila. Poznám veľa ľudí, ktorí nevedia, čo chcú v živote robiť. A veru, nie sú to iba študenti. Strávila som dlhý čas hľadaním seba. A pritom som si len spomenula na to, čo mi s pribúdajúcimi rokmi vyfučalo z hlavy. Už ako malé dievčatko som obľubovala obliekanie bábik, zariaďovanie domčekov. Boli to skvelé hračky, ktoré som odložila do krabice a zabudla na ne. Teraz ich z tej krabice vyťahujem vo forme spomienok a zhmotňujem ich do reality. Pochopila som, že detsvo hrá v živote človeka dôležitú úlohu. Do istej miery nám predurčuje budúcnosť.

Poteším sa, ak mi necháš komentár, o svojich najobľúbenejších činnostiach v detstve. Odrazili sa aj v tom, čo teraz robíš?

Nech sa ti vydarí deň!

blúzka :: Marks & Spencer

sveter :: H&M

nohavice :: Camaïeu

topánky :: Deichmann

kabelka :: Marks & Spencer

rukavice :: C&A

bunda, šál :: od sesternice

photo by BandyStudio

Oh, Moscow

Minulý týždeň som spolu s mamou strávila v Moskve. Počas neho som si zapisovala zážitky z jednotlivých dní. V detstve som si tiež písala denníky, a bolo milé sa k tomu na chvíľu opäť vrátiť. Prajem príjemné čítanie tohto mini-cestovateľského denníčka.

SOBOTA

Vyrážame z viedenského letiska. Už je mojím zvykov, že ak odtiaľto niekam letím, väčšinou si kúpim v Duty Free nejaký parfém. Zdajú sa mi tu kvalitnejšie a vôňa dlhšie vydrží. Dnes si odnášam Ange ou Démon od GIVENCHY, ktorý som kedysi používala a veľmi sa mi páči jeho sladkastá vôňa.

V Moskve pristávame skoro ráno, všade je ešte tma. Oči sa mi zatvárajú, keďže za poslednú noc som spala ani nie dve hodiny. Z letiska ideme vlakom na stanicu, odkiaľ si berieme taxík a vezieme sa ranným mestom. Všetko je tu vysvietené, mama ma upozorňuje na niektoré významné budovy, ktoré míňame. K babkinmu bytu prichádzame celkom rýchlo, keďže mesto ešte nie je veľmi upchaté.

Po zvítaní sa som celý deň chodila veľmi ospalá, čiže tento deň som nevyužila až tak naplno.

NEDEĽA

Plán je takýto – vybrať si koženú bundu. V Moskve za posledných pár rokov otvorili veľa obrovských obchodných centier, a v jednom takom (asi 5-poschodovom) si dnes hľadám bundu. Pôvodne sme mali ísť na trh, ale vraj tam už nie je veľký výber a zdvihli sa aj ceny. Na moje šťastie mi hneď v prvom obchode padla do oka bordová kožená bundička a nebola ani veľmi drahá, na to, že to je nová kolekcia. Ostatné bundy mi boli trochu úzke v rukávoch, aj keď pri pravej koži to nehrá veľkú rolu, keďže sa časom roznosí. Táto jedna však bola top, a už sa teším, kedy ju začnem nosiť (potom ti ju na blogu ukážem).

Na obed sme boli s našími známymi v gruzínskej reštaurácii. Zbožňujem ich jedlo – objednali sme si polievku charčo, syrové chačapuri, chinkali rôznych druhov, a kadejaké iné dobroty, ktoré neviem ani vysloviť. Ako zvyčajne, fotku nemám žiadnu, keďže najprv bolo treba zahnať hlad a potom už nebolo čo fotiť. V každom prípade, ak budeš mať príležitosť ochutnať gruzínsku kuchyňu, určite ju odporúčam.

V centre mesta sa nachádza 6-poschodová budova „Cetnrálny detský obchod“, kde sú obchody s hračkami či detským oblečením, odohrávajú sa tu divadelné predstavenia, vymýšľajú sa tu hry a rôzne iné aktivity pre deti. Som tu prvýkrát a ak by som bola menšia, tak mám pocit, že som v raji. Na najvyšom poschodí, blízko k rozprávkovo vyfarbenému stropu, je možnosť výjsť na vyhliadkovú plochu, odkiaľ je vidno Kremeľ, kupoly chrámov, budovy starej Moskvy. Fúka však príliš studený vietor, aby sme sa tu zdržali dlhšie.

Sail Again

Po dlhšej dobe som tu opäť!

Minulý týždeň som odštartovala svoj skúškový maratón, a musím povedať, že zatiaľ celkom úspešne. Hodnotím to tak najmä preto, že už nepociťujem veľký stres ako na konci dvoch predchádzajúcich semestrov. Zmierila som sa s tým, že v priebehu pol roka musím zažívať aspoň jeden najvyťaženejší mesiac. Darí sa mi postupne nachádzať rovnováhu medzi čítaním si poznámok (alebo počítaním príkladov) a ostatnými aktivitami, ktorým sa venujem. Čiže prispievaním do sveta módy, cvičením, dobrovoľníctvom.

Napríklad víkend som strávila na národnej konferencii AIESEC. Presne pred rokom som sa jej zúčastnila tiež, vtedy som bola čerstvo zvolená do výkonnej rady, teda tímu, ktorý vedie pobočku. Ešte teraz si pamätám na obrovské nadšenie, ktoré som prežívala. Hlatala som všetky informácie, ktoré mi neskôr pomohli pri osobnom rozvoji a orientovaní sa v kope vecí, za ktoré som bola zrazu zodpovedná. Počas funkčných tréningov, v mojom prípade to bola oblasť financií, sa mi ústa nezastavili – stále som sa pýtala otázky, na všetko som bola zvedavá. V tom období som nevedela prakticky nič o účtovníctve, zmluvách, rozpočtoch, dlhodobom plánovaní apod. Ale tešila som sa ako malé dieťa, ktoré dostalo do rúk novú hračku, doslova.

Odvtedy ubehol celý rok. Všetko, čo som vyššie spomenula, pre mňa teraz nie sú neznáme vody. Dokážem sa lepšie orientovať vo finančnej sfére, vedení ľudí, práci v tíme... Určite sa nenazvem odborníkom, ale prehľad a skúsenosť mám. Avšak prišiel čas, keď odovzdávame kormidlo novej výkonnej rade, aby tiež prebádali toto more príležitostí.

Keď už som pri tých metaforách, moja plavba v AIESEC Bratislava určite nekončí. Otvára sa mi veľa ďalších možností, do ktorých sa môžem zapojiť. Jednou z nich, a momentálne aj najsilnejší zdroj mojej energie, je organizovanie 4-dňovej konferencie pre viac ako 200 ľudí. So svojím tímom máme dva mesiace na jej prípravu a premyslenie všetkých detailov. Viem, že to bude náročné zabezpečiť, aby všetko perfektne fungovalo. Ale som presvedčená, že spolu to zvládneme, a finálny pocit bude stáť za to.

Želám úspešný deň!

tričko :: H&M

sukňa :: C&A

topánky :: Marks & Spencer

kabát :: Debenhams

photo by BandyStudio